Island 1 - zoznámenie v daždi

Ostrov pod polárnou kružnicou je pre našinca stále trochu exotickou krajinou, o ktorej v poslednom čase počúva najmä v súvislosti s ekonomickou krízou (2008) alebo s výstrelkami sopky Eyjafjallajökull (2010). Obe udalosti pritiahli na ostrov viac turistov – kríza zhodila kurz Islandskej koruny (v lete 2011 asi 160 korún za Euro) a sopka trochu popola, ktorý tiež lákal davy zvedavcov. Okrem toho trvalým synonymom pre tento ľadovo-ohnivý ostrov sú vikingské ságy, paradajky zo skleníkov, svetre z ovčej vlny, geotermálna energetika, horúce potoky, tresky a slede, trollovia a elfovia, horizontálny dážď, rybolov pod ľadom a čo ja viem čo všetko ešte. Najnavštevovanejšou oblasťou je samozrejme juhozápad v zázemí Reykjavíku, lebo sem sa všetky roje turistov zlietajú - medzinárodné letisko je pri bývalej vojenskej základni NATO v Keflavíku. Táto aj ostatné turisticky atraktívne oblasti sú vydávané na mapách, ktoré dostať všade asi za 1700 až 2000 korún. Inak výborné mapy Islandu sú na stránke ich domácej mapovej služby (http://atlas.lmi.is/kortasja_en/).

 Lietadlo nás teda vypľúva nevyspatých do vetra a dažďa o šiestej ráno – je šero a zima, ideálny čas na turistiku :-) Koniec júla, nejakých 5 nad nulou, islandské leto vrcholí :-))) Našťastie dnes sa budeme viac voziť ako chodiť. Hlas pilota z reproduktora navyše velí posunúť si čas o dve hodiny dozadu – Island je síce len o jedno časové pásmo vedľa, ale nemá letný čas. Načo by mu aj bol na polárnom kruhu, však? Takže rýchlo do teplého autobusu a snažiť sa neprespať úplne všetko, čo bude po ceste. Nedarí sa ale – nadšenie z očakávaných zážitkov je úspešne uspávané hukotom motora, dažďom, hmlou a šerom. Okolie hlavného mesta beží za oknami doslova ako vo sne.

Prvá zastávka je symbolická – skalné steny prepadliny Þingvellir sú dodnes svedkami slávnostných rokovaní najstaršieho parlamentu na svete - Alþing má viac ako 1000 rokov, to už je nejaká tradícia demokracie! Pre domácich takmer posvätné miesto, ozaj to tu dýcha históriou. Je tu aj národný cintorín, kde sú ale pochovaní len dvaja básnici – ostatné osobnosti sa vraj necítili hodné ležať tu... Ak je toto na Islande bežné, asi ani títo dvaja nevedeli, kam ich chcú spoluobčania uložiť, inak by tu dnes bol cintorín bez hrobov :-) Genius loci dopĺňa dramatická kulisa tmavej čadičovej steny, dlhá stovky metrov. Pozdĺž nej schádzame od návštevníckeho centra dolu k centru islandskej histórie. Tu sa rozostupuje celý ostrov, tu sa od seba vzďaľujú dve kontinentálne dosky, ročne vraj asi o 1,5cm. Čiže Islanďanom ich štát vlastne rastie :-) Prírodnú krásu dopĺňa vodopád Öxaráfoss, ktorý z tej skalnej hradby padá asi 20m na riadne balvany. Vodu odtiaľto odvádza rieka Öxará do najväčšieho islandského jazera Þingvallavatn, obľúbenej rybárskej destinácie. Nečudo že táto koncentrácia zaujímavostí je jadrom národného parku. Naša návšteva tu ale prebieha za silnejúceho dažďa, takže aj keď sa pred autobusom otriasame ako psi, vo vnútri je o chvíľu ako v skleníku. Rýchlo ďalej, pospať si a obdivovať!

Našťastie na Islande sú rýchle zmeny počasia bežné, takže neďaleký vodopád Gullfoss obdivujeme už polosuchí, lebo vietor na rozdiel od dažďa neustal a to je teraz dobre :-) Na tie masy šedohnedej vody a hromový hukot si chvíľu zvykáme. Keď už sme v pohode a po fotografických orgiách, sánka nám znovu padá pri informácii, že na jar, keď sa hore topí sneh, „tamtú skalu (taký menší dom) pod vodou nevidno“. A toto všetko chceli voľakedy zahatať elektrárňou! Ešte že dcéra vtedajšieho majiteľa pozemkov rozbúrila verejnú mienku a pričinila sa o záchranu vodopádu. Dnes tu má pamätnú dosku.

7km od Gullfossu je ďalší magnet pre turistov, termálne pole s horúcimi jazierkami, ktoré pľujú paru a vriacu vodu. Najznámejšie jazierko to voľakedy dokázalo až do výšky 80m a volá sa Geysir – dalo meno tomuto fenoménu na celom svete, aj keď existujú aj vyššie prírodné „vodotrysky“. Geysir je dnes činný len zriedka, ale jeho menší brat jedovato odfukuje v malej jame a väčší sused Strokkur pravidelne kropí nepozorných turistov až z výšky 30m. Jeho hluk sa dnes mieša so zúrivým cvakaním fotoaparátov. Okolo plno ľudí, para, smrad síry pekelnej a pod nohami horúco. Krásny výhľad na toto divadlo je z červeného pahorku nad tým všetkým.

Po ceste do Selfossu ešte malá zastávka pri zaujímavom vodopáde Faxi (tss, taký malý?) na rieke Tungufljót. Je tu zaujímavý rybochod popri vodopáde a kruhová ohrada na triedenie oviec – asi užitočné zariadenie, keď si farmár celý rok stádo nevidí. Ale to len aby sme príliš silno nezaspali – čaká nás banka hladná po našich Eurách a obchod, kde neviem či kupujem syr alebo krém na topánky. Našťastie na obaloch sú niekde aj anglické nápisy a niektoré sú priesvitné :-) Ako rátam tak rátam, večeru budem mať asi 6x drahšiu ako doma, ufff. Ale aj o miestnom jedle (a cenách) je spoznávanie cudziny a keď si predstavím, čo budem 5 dní v horách prežúvať, nooo... Zlatým klincom programu sú 2 hodiny na kúpalisku – samozrejme pod zamračenou oblohou, vo vetre a daždi, ale tie človeka len príjemne ochladia, keď už zaspáva v 42-stupňovej vode. Paráda, toto by malo byť na konci každého dňa! Ale aký koniec? Veď sú len zo tri poobede! No jasné že to uteká, keď fungujeme od štvrtej...

Čaká nás ešte dlhší presun do Skogaru na južnom pobreží, pod južnými svahmi Eyjafjallajökulu, odkiaľ zajtra štartujeme už na pešo „s batohom cez hory“. Po ceste ale ešte jedna atrakcia – Seljalandsfoss nie je bohvieako mohutný, ale zato vysoký ako panelák a čo je najlepšie, padá z previsu, takže sa dá celý obísť. Za vodopádom je síce vlhko, ale aspoň tu nie je ten hnusný horizontálny dážď. Keby to boli poriadne kvapky, ale toto mrholenie v kombinácii s vetriskom si nájde cestu všade! Začínam sa tešiť na zajtrajšok do vyšších výšok, bude sranda, výbava hádam vydrží! Ako prežili Vikingovia bez goretexu nechápem :-) Takže už frčíme smer sucho hotelových izieb, kúsok pred cieľom si v hmle ani nevšímame vodné hromobitie z výšky 60 metrov vysokého zrázu – veď zajtra si ho užijeme až až. Len aby sme niečo aj videli v tom počasí – dnes sme boli na úrovni mora, mraky viseli v nejakých 400m. Veľa z tých najzaujímavejších miest juhozápadu Islandu sme videli, ale dosť bolo autoturistiky, kvôli nej sme sem nešli. Chuť spoznávať ešte vystačí na krátku prehliadku miestneho skanzenu, škoda že akurát zatvárajú. Izby  v hoteli sú dvojmiestne a ja mám suseda čo vraj riadne chrápe – ale nepočujem nič, padám do bezvedomia, spánok nenahradíš a zajtra to začne!

 Rišo Pouš