Ráno v hoteli na južnom pobreží Islandu nevyzerá moc perspektívne – vonku leje a riadne fučí, nejakých 9 stupňov, mraky sa nám váľajú nad hlavami. Našťastie to ťahá od juhu a my ideme na sever, bude nám to biť do chrbta :-) Že škaredé počasie? Nevadí, o chvíľu môže prísť ešte horšie :-) Začíname 5-dňový, asi 80-kilometrový pochod smerom do vnútrozemia ostrova. Dnešná prvá etapa zo Skógaru do Þórsmörku bude najdlhšia (asi 25km) a s najväčším prevýšením (asi 1100m). Vedie cez široké sedlo Fimmvörðuháls pomedzi ľadovce Eyjafjallajökull a Mýrdarsjökull. Pod každým z nich drieme sopka a práve tá prvá narobila vlani problémy letectvu.
Všetky potraviny si nesieme v batohoch, lebo dokúpiť sa dajú až na konci. Takže poriadne zaťažení (aby s nami víchor nepohadzoval :-) prebíjame sa najprv pár stoviek metrov cez vlhké pasienky k obrovskému vodopádu Skógafoss. Včera večer sme ho unavení už príliš nevnímali, až teraz po priblížení si úplne uvedomujeme jeho majestátnosť. Po jeho východnom okraji vedú hore schody (vraj 183), nad nimi pokračuje mierne stúpajúca planina až do výšky nejakých 1100m. Pohľady nazad ukazujú úzku pobrežnú rovinu s meandrujúcou riekou Skógá, uloženou v čiernom piesku. Ten je vraj čerstvý, z vlaňajška.
Nad vodopádom sa rieka čoraz viac zarezáva do kaňonu a za každou zákrutou ukazuje ďalšie a ďalšie vodopády, pereje, skalné mosty a sochy. Aj počasie sa umúdrilo, mraky ako by sa dvíhali vyššie zároveň s naším postupom do kopca, hneď sa lepšie kráča. Nejaká tá prehánka až tak nevadí, niekedy dokonca prší aj normálne - zhora, ako u nás :-) Cestou ubúda zelená a pribúda čierna farba, ale ovce sa tu motajú všade. Zaujímavé že väčšinou po troch. Postup je pomalý vďaka častým prestávkam na fotenie, obedujeme na poslednom mieste, kde sa dá doplniť voda. Priamo z rieky samozrejme – vraj je nezávadná, aj keď má trochu šedú farbu od toho čo nesie so sebou :-) Problémom je skôr nájsť závetrie.
Mraky už prestalo baviť ustupovať pred nami, pri mostíku na hornom toku rieky je ako v práčovni a vraj nás čaká najmenej príjemná časť túry – viac ako hodinové, monotónne a plynulo strmé stúpanie po ceste do priesmyku Fimmvörðuháls (Priesmyk piatich mohýl). Tých „skalných mužíkov“ je po ceste oveľa viac, ale napriek nulovému výhľadu a jednotvárnej ceste aj tu je krásy dosť, len sa treba dívať viac pod nohy: mach na čiernom podklade je až krikľavo zelený, skaly hýria všemožnými farbami a tvarmi, medzi nimi vankúše kvetov. Je to krása napriek monotónnosti cesty, aj preto lebo je to iné ako u nás.
Z hmly sa konečne vynárajú špicaté siluety – väčšia patrí útulni Balduinsskáli, menšia záchodu :-) Aj meteorológovia tu majú malú automatickú stanicu. Nevyzerá to tu príliš udržiavané, ale vonku visí solárny panel, vo vnútri je núdzová vysielačka, malá kuchynka, dosť miesta aj pre väčšiu skupinu a v podkroví pár matracov. Dávame krátku prestávku na olovrant, odtiaľto to už bude pohoda, väčšinou z kopca.
Ďalší kus cesty pripomína mesačnú krajinu, až na veľké snehové polia, na ktorých sa dá miestami pošmýkať. Ale len na strmých svahoch, povrch snehu je čierny od popola, ktorý dosť brzdí. A špiní, tu nie je dobré spadnúť na zadok :-) Mraky zas trochu ustupujú, takže miestami sa z nich vystrkuje ľadová kopula Eyjafjallajökullu na západe. Míňame odbočku k chate Fimmvörðuskáli, ktorá je tu vraj už dlho – takže vlani mala asi dosť šťastia, sopka zúrila len pár stoviek metrov od nej. Aj my sa už blížime k vlaňajšiemu „miestu činu“. Prípravou na stretnutie s poslednými stopami vulkanizmu je hromada čerstvej lávy, stuhnutej do fantastických tvarov a kontrastujúcej s okolitými guľatými kopčekmi. Farba je ale rovnaká - čierna. Krajina sa tu od vlani vraj úplne zmenila, aj chodník bolo treba pretrasovať, ale napodiv kvietky všakovaké už sa derú na svetlo všade, kam oko dovidí! Kto vie či tu predtým bolo aj to veľké jazero, okolo ktorého ideme?
Začína to tu ale riadne smrdieť sírou. Mraky sa dvihli a miestami presvitá modrá, ale zo zeme sa na mnohých miestach parí. Alebo dymí? Asi aj aj. A niektoré miesta sú poriadne horúce, človek neudrží ruku na zemi položenú viac ako pár sekúnd. Obchádzame dúhovo zafarbený kopec s riadnou trhlinou na vrchole, z nej to smrdí najviac – ale je odtiaľ parádny výhľad a zostup nazad na chodník po horúcej struske je zaujímavá skúsenosť :-) To stojí za mierne priotrávenie. Pod kopcom je pre zmenu kráter, vyfarbený pekne do červena. Do toho už ale radšej nelezie nikto :-)
Po pochode hore-dolu pomedzi čerstvé krátery a syčiace pukliny začíname prudko klesať na plató Morinsheiði. Na pár miestach je to aj s reťazami, ale nič ťažké. Ide skôr o šmykľavý prach pod nohami. Mraky klesajú tiež, takže zase hodnú chvíľu šliapeme ako „v mlieku“. Zato keď sa po poslednom strmšom zošupe z mrakov vynárame, stojí to za to. Vľavo pod nami leží jedna z dramaticky rezaných dolín Goðalandu, celá v zeleno-čiernom. Pred nami sa otvára výhľad na náš dnešný cieľ – Þórsmörk, zalesnené svahy rozložené po bokoch širokej nivy rieky Krossá. Chata Básar, ku ktorej smerujeme, trčí z porastu brezového lesa. Naproti cez rieku slnko osvetľuje vyhliadkovú horu Valahnúkur, popod ktorú vedie naša zajtrajšia trasa. Neskutočný pohľad!
Posledný krátky úsek po zbehnutí z prudkých svahov je už po rovine riečnej doliny, chodník sa krúti riedkym porastom Þórsmörku (Thorovho lesa). Vraj ak človek v islandskom lese zablúdi, stačí aby sa postavil :-) Toto u nás ozaj narastie na rúbanisku za pár rokov, tu to ale stromčekom trvá podstatne dlhšie. Registrujeme obdivné (alebo skôr nechápavé?) pohľady výletníkov a posádok terénnych áut. Po jedenástich hodinách definitívne zhadzujeme batohy a niektorí z nás sa asi aj tešia na ďalší deň :-) Ľadovce sme síce takmer vôbec nevideli, zato sírového smradu sme sa nadýchali hojne a zmokli a uschli sme asi stokrát. Ale Nemka s ktorou debatujeme na chate to vraj ide ešte raz, lebo pred pár dňami to bolo kvôli počasiu nepriechodné. Takže sme nakoniec asi celkom dobre obišli.
Rišo Pouš