Island 6 - pomedzi sopky k jazeru Áftavatn

          Dnes to bude na pohľady do krajiny zas inakšie ako včera! Čaká nás nejakých 15km, ale podľa mapy takmer bez stúpaní. Na spestrenie je na trase niekoľko brodov a až na konci nejaké tie vrstevnice krížom cez chodník. Vraj je to len na 5 hodín, takže keď sa zložíme na chate, môžeme pokračovať naľahko okolo jazera Áftavatn. Ale ani po ceste by nezaškodilo na nejaký ten kopček vybehnúť a poobzerať sa. Prvú časť cesty som si obzrel nadránom zhora z Botnaru, viem do čoho idem a tak venujem viac času opatreniam proti piesku v topánkach :-) Lebo aj dnes je to na kraťasy, kvôli brodom aj kvôli príjemnému počasiu. Dúfam že vydrží, lebo dnes po tej rovine šliapať v hmle, to by bolo riadne „na mozog“.

Na rozdýchanie máme hneď od chaty malé stúpanie na „kopu uhlia“. Po ceste sa ide lepšie, lebo je tvrdšia, križuje sa s chodníkom, ale ísť sa dá vlastne hocikade. Pri odbočke ku kaňonu rieky Markarfljót provokujeme tých, čo tam včera neboli, ale nikto sa odbočiť nechystá. Nevedia o čo prišli! Za obzorom krásny pohľad: čierny chodník na čiernom podklade, miznúci v diaľke medzi neskutočne zelenými kopcami. Najväčší a najbližší z tohto miesta je Hattafell, bude dominovať začiatku dnešnej prechádzky a obídeme ho z východu.

Po úvodnej rovinke a fotení zatiaľ asi najfotogenickejšieho kopca na trase sa chodník prevlní niekoľkými zákrutami pomedzi menšie kopčeky. Za nimi sa nám otvára pohľad na zdanlivo nekonečnúúúúúúúúú planinu. Nič len čierny piesok a sem – tam pod úbočiami okolitých kopcov kamene, čo sa zhora skotúľali. Tak tu môžu kozmonauti trénovať pristátie na Mesiaci... Hattafell sa ukryl vzadu, teraz dominuje po pravej ruke Stórkonufell a vpredu v diaľke Stórasúla. Zaujímavé mená, kto vie čo znamenajú v preklade?

Zdanlivo nekonečná cesta ubieha rýchlo (zas tie nesprávne odhady vzdialenosti...). Možno aj preto, že pomedzi okolité kopce sa otvárajú vždy nové výhľady na ďalšie kopce. Vpravo vidieť Entujökull, jeden z najmohutnejších splazov Mýrdarsjökullu. Z jeho suseda, ešte väčšieho Sléttjökullu vyteká rieka Innri - Emstruá, ktorá nám o kúsok ďalej stojí v ceste. Ale je tu mostík a dokonca pre autá, lebo rieka je hlboká a do perejí zarezaná. To už chvíľu ideme po ceste, ktorej by sme u nás povedali „poľná“ – tu je to ale normálna štátna cesta F261 :-) Sem - tam aj autá prebehnú, kolesá majú ako naše traktory, takže prirovnanie sedí. Viac je tu ale pešiakov a ich počet (hlavne v opačnom smere) akosi rastie. A všetci zdravia, prestáva ma to baviť :-)

Dych ľadovca sprava akosi silnie, do toho sa pridáva drobné mrholenie a spredu sa blíži známa biela opona – pre istotu nahadzujem „igelit“ na seba aj na batoh. Aj tak sa mi zdá, že všetci sú nejako viac oblečení ako ja :-) Po juhovýchodnom úbočí kopca Stórasúla sa približujeme k ďalšej ľadovcovej „bystrinke“ Bláfjallakvísl, a tá je už plytká, lebo široká. Ide sa brodiť! Autá vľavo, pešiaci kade len chcú. Tak táto voda je riadne anestetikum! Hlavne pre tých, ktorí to skúšajú naboso :-) Tretia riečka na trase je zas s mostíkom a za ním je príjemné závetrie pod malou skalnou stenou. Aj ešus je kam položiť, ideálne miesto na obed. Neďaleko je seriózna križovatka so všetkým čo treba, len povrch ciest je typický tunajší :-)

Posilnení vyrážame v ústrety kopčekom, ktoré ale vďaka dažďu prestáva byť vidieť. V poslednej časti dnešného pochodu poriadne pribudlo zelenej farby a s ňou aj oviec, voľne pohodených po okolitých svahoch - vždy po troch samozrejme :-) V ústí doliny Hvanngil obchádzame rovnomennú chatu – táto je vraj súkromná, nespravuje ju žiadna turistická organizácia. Od ostatných je ale na nerozoznanie. Aspoň z vonku. Vedie od nej chodník na blízky kopec, zachádzka ale už vďaka počasiu stratila zmysel, škoda. Za chatou sa tá dnešná rovina konečne trochu nakláňa, po sérii pahorkov schádzame k ďalšiemu brodu a voda v rieke sa mi zdá oproti predchádzajúcej o poznanie teplejšia. Bratthálskvísl vyteká slušne spod zeme, nie z ľadovca :-) Ale to už riadne prší a ešte lepšie fúka, takže nejde ani tak o mokré nohy, ako o to aby do topánok nenapršalo.

Ale to už sme na skok od chaty pri jazere Áftavatn, objavuje sa po výstupe na jeden z horizontov a konečne nie je taká deprimujúco vzdialená ako tie predošlé :-) Len ešte treba vyšpekulovať, ako suchou nohou prejsť malý potok. Mostík tu síce je, ale len cez jedno jeho rameno a to druhé je tak akurát hlboké a hlavne široké, aby sa nedalo preskočiť. Ale komu by sa už teraz chcelo vyzúvať a potom zas obúvať? Stačí že sme mokrí ako myši. A vietor s dažďom silnejú... Nakoniec sa darí po kameňoch ako – tak preskákať a o chvíľu sa už sušíme. Prišli sme dosť skoro, ale väčšinu z nás zúriace počasie odrádza od prechádzky okolo jazera. Chata je nová, nablýskaná, s obrovskou spoločnou kuchyňou. Najteplejšie je tradične v predsieni - hučí tu plynový ohrievač a vyzerá to tu ako v baníckej šatni. V policiach pri zemi desiatky párov topánok a pod vysokým stropom membránové zvršky od výmyslu sveta. Samý „...tex“. Akurát že ľudia prichádzajúci z opačného smeru sú nejakí zablatení, niektorí aj oveľa vyššie ako je obvyklé... Čo nás to zajtra čaká?

Rišo Pouš